Baletní príbeh troch sestier, 1. diel

3. srpna 2012 v 16:39 | Lisi |  Príbehy (trochu vymyslené a trochu pravdivé)
Baletná škola Caelovcov....Tak takto to začalo.... Rozpráva Charlota.
1. diel
"Charlota, Valentina! Ide sa do baletnej školy!"- Zakričala mama.
"Ale mami, ešte si robím úlohy."- Odpovedala som.
"To ma nezaujíma! Zoberte si úbor a ideme!"- Odpovedala mama a sadla si do auta.
"Ale mami... veď sme sa práve vrátili zo školy!"- Zakričala som a postavila som sa na terasu, husto pršalo. Valentina už sedela v aute.
"Charlota! Nasadaj! Teda... počkaj, choď povedať otcovi, aby sa postaral o Anastasiu."- Zakričala ešte.
"On sa o ňu postará..."- Otočila som sa a pozrela som na dvere.
"Tak dobre. Poď do auta."- Odpovedala mama.
Tak som nasadla a dala som si tašku do kufra auta. Nasadla som a pripla som si pás... Valentina mala zasa nejaké námietky.
"Pečo musí ísť aj Charlota?"
"Pretože chcem, aby ste obidve vedeli tancovať."
"Ale ja rada hrám futbal."
"Mne je to jedno! Budeš vedieť tancovať."
"Ale mami...!"
"Už ticho. Valentina, zavolaj otcovi."
"Jasné!"- Valentina vytiahla zo svojej ružovej tašky mobil a vytočila veľmi známe číslo. Z mobilu sa ozvalo "Haló, Valentina, to si ty?".
"Áno, dám ťa na reproduktor, mama sa s tebou chce rozprávať."
"Dobre,"- A na celé auto bolo počuť hlas.
"No, dal si Anstasii kašu? Už som ju pripravila na stôl, no bola horúca."
"Anstasiu? Nešla s vami?"
"Neštvi ma!"
"Dal som jej... robím si srandu."
"Už to nikdy nerob! Zľakla som sa."
"Je mi to jedno. Anastasia pokojne sedí v detskej stoličke. Ahoj."- No už sa mama neozvala, bola ticho. Boli sme už na mieste. Vošli sme dnu...
"Tak! Valentina, Charlota, prezlečte sa!"
"Áno, mami"- Povedali sme jednohlasne. Veď je to vlastne pochopiteľné, sme dvojčatá. Síce niesme rovnaké, no mama nás obe núti tancovať. Asi preto, že vlastní tanečnú školu.
Trocha som tam začala poskakovať. Balet ma absolútne nebaví. Za to Valentina tancovala pečlivo.
"Charlota! Snaž sa."
"Tak dobre."- Odpovedala som unavene.
"Tak toto skúšajte asi desaťkrát a potom choďte hrať na husle. A potom budeme pokračovať, no musím ešte niečo vyriešiť."
A tak sme tancovali, no keď sa za mamou pribuchli dvere, prestala som a sadla som si. vybrala som si z tašky zošit a dorobila som si úlohy.
"Máš tancovať!"- Povedala Valentina.
"A ty máš zasa teraz hrať na husle."
"Idem,"- A tak si zobrala husle a začala "škriabať na husle". Ona naozaj škriabe, aj keď teraz už lepšie.
"Načo si sa prezliekala, Valentina?"
"Len tak."
"Fajn. Čo mám robiť ja?"
"Choď von."
A tak som sa prezliekla a pomaly išla, už som išla tajne otvoriť dvere a vyjsť von. Dokonca som aj mala v ruke tašku a aj kúpený lístok na autobus (aby som mohla tajne ujsť), keď sa rozleteli dvere a mama ma zbadala.
"Charlota? kde si sa chystala?"
"Ja... ja... Preč!"
"Nastúp do auta, Charlota. S Valentinou hneď prídeme a pôjdeme domov. A buď rada, že už ideme. Dnes zavriem skoro."
"Idem, mám zobrať aj tvoju tašku a Valentininu?"
"Buď taká dobrá."
"Okej..."
Veselo som poskakovala ku autu... až ma niečo napadlo! Dala somtašky do auta a s lístkom som išla na autobus, ktorý už skoro odchádzal.
Ešte som sa otočila a pozrela som sa von.
"Á! Dobrý deň, tu je lístok."
"Ďakujem slečna. Vy... idete sama?"
"Áno."- Nastúpila som už úplne a sadla som si na sedadlo. Keď sa autobus otáčal a odchádzal, zbadala som mamu s valentinou ako idú nasadnúť do auta. Potom som sa rozbehla ku zadnému oknu a pozorovala som mamu ako pobehuje okolo auta. Po niekoľkých sekundách pobehovania ako splašená nastúpila do auta.
"Hahaha! A teraz už ma nebudeš nútiť chodiť na balet!"- No to bol omyl... Keď som prišla domov, utekala som ku ockovi.
"Pomóc!"- Kričala som.
"Čo sa deje, Charlota? Stalo sa ti niečo?"
"Mama ma núti chodiť na balet a..."
"Ja ťa chápem, neboj sa, vyriešim to a... zajtra mám pre teba prekvapenie. Choď do izby, dobre?"
"Dobre... Ale, čo chceš urobiť?"
"Musím sa s tvojou mamou veľmi vážne porozprávať, zober Anastasiu do izby."
"Áno."
A zobrala som ju do izby. Pozerala som na ružové obrazy s vyšitími menami Any, Tina a Lota. Zdrobneniny našich mien. Boli vyšité fialovou nitkou. Pomaly som ich zložila a dala som ich do šuplíka.
Odrazu bolo počuť zabuchnutie dvier a uplakaná Valentina vošla do izby.
"Čo sa stalo, Valentina?"
"Ty si tu? Nič!"- Povedala a keď ma zbadala, červeň z tváre jej zmizla. Bola už normálna, namyslená Valentina.
"Idem spať."- Povedala som a ľahla som si do postele. Valentina sa ešte s Anastasiou trochu hrala a potom ju dala do postieľky.
Potm išla spať aj ona. Ráno sa zobudila ako prvá.
"Dobré ráno!"- Ozvala som sa potom, no ona už bola niekde inde, tak som vstala aj ja. išla som do kuchyne.
"Dobré ráno Charlota. Ako si sa vyspala? Poď sa naraňajkovať."
Ocko bol preč. nevidela som ho.
"Dobré ráno mami... kde je ocko?"
"O tom som sa s vami chcela porozprávať, čakali sme, dokiaľ vstaneš. Valentina tiež vstala teraz, pred chvíľou."
"Dobre... tak... čo si chcela povedať?"- Sadla som si.
"Ehm... Viete, s vašim ockom som sa pohádala a..."
"Rozvádate sa."- Zakričala Valentina.
"Možno. Ešte neviem, ale odsťahoval sa. Na budúci týždeň pôjdete ku nemu, dobre? Na týždeň."
"Čože? Ja tam nejdem! Ja ostanem tu."- Zakričala Valentina a cchela odísť.
"Počkaj Valentina, ty ku nim nechceš ísť?"
"Ku... nim?"- Povedala som a zamaračila som sa.
"Áno. Ale veľmi sa o tom nechcem rozprávať, pôjdete tam?"
"Nie, mami. Nechcem ísť ku nemu, teda ku nim."
"Tak budeš tu. A ty Charlota?"
"Ja neviem. Ešte sa rozhodnem."
Vyšla som na záhradu.... A čo tam nebolo! Futbalová lopta a bránka! Začala som hrať futbal a potom som išla do školy.
"Som taká šťastná Valentina! Veď už môžem hrať doma futbal!"
"Len sa neraduj! Mama ti to zadrhne!"
A bola to pravda...
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Leila Leila | Web | 12. srpna 2012 v 14:40 | Reagovat

Ty maš voľný čas? Super to si mi nepovedala

2 Lisi Lisi | 17. srpna 2012 v 10:48 | Reagovat

[1]: Asi som zabudla... :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama